Srpen 2012

Čo sú odpustky?

18. srpna 2012 v 12:02
Uvediem tu niečo z Katechizmu Katolíckej Cirkvi o čiastočných a úplných odpustkoch.

379. Čo sú odpustky?
Odpustky sú odpustenie dočasných trestov mimo spovede.

a) Pri spovedi sa nám vždy odpúšťa aspoň čiastka dočasných
trestov, ktoré sme si od Boha zaslúžili za spáchané hriechy;
ale obyčajne sú nám pri spovedi nie odpustené všetky zaslú-
žené dočasné tresty. (Pozri odpoveď na otázku 352., bod 3.)
Po odpustení hriechov pri spovedi nám vo väčšine prípadov
ešte zostávajú dočasné tresty, ktoré si musíme odpykať alebo
tu na zemi alebo v očistci. Tieto dočasné tresty, ktoré nám
zostali neodpustené po odpustení hriechov v spovedi, môžu
nám byť odpustené mimo spovede (po spovedi), ak získame
odpustky, ktoré nám Cirkev udeľuje.

Odpustkami teda Cirkev neodpúšťa ani h r i e c h y, ani peklo
(večný trest), ale iba dočasné tresty, ktoré nám zostali
neodpustené po odpustení hriechov.

b) Odpustky nám Cirkev udeľuje z pokladu nevyčerpateľných
zásluh Ježiša Krista, Panny Márie a svätých.



380. Čo je potrebné k získaniu odpustkov?
K získaniu odpustkov je potrebné,

1. aby duša bola čistá od smrteľného hriechu;
2. aby sme mali úmysel získať odpustky;
3. aby sme vykonali dobrý skutok, ktorý Cirkev obda-
rila odpustkami.

K získaniu odpustkov predpisuje Cirkev nejaký presne určený
dobrý skutok, napr.: návštevu kostola, modlitbu, hmotný príspe-
vok na dobrý ciel, používanie posväteného predmetu ap. Okrem
tohto dobrého skutku, obdareného odpustkami, predpisuje nie-
kedy Cirkev ako podmienku k získaniu odpustkov aj iné úkony,
napr. spoveď a sväté prijímanie.



381. Koľkoraké sú odpustky?
Odpustky sú dvojaké: úplné a čiastočné.


382. Kedy sú odpustky úplné?
Odpustky sú úplné vtedy, keď nám Cirkev odpúšťa všetky
dočasné tresty, ktoré sme za spáchane hriechy zaslúžili
a ktoré nám pri spovedi neboli odpustené.


a) K získavaniu úplných odpustkov je potrebné:

1. vykonať skutok, ktorý Cirkev obdarila úplnými odpustka-
mi;
2. vyspovedať sa (spoveď možno vykonať niekoľko dní pred
skutkom obdareným úplnými odpustkami alebo, ak sme
v stave posväcujúcej milosti, niekoľko dní po vykonaní
odpustkami obdareného skutku; jedna spoveď stačí pre
získanie viacerých úplných odpustkov, ak sa medzičasom
nedopustíme hriechu);
3. pristúpiť k svätému prijímaniu (podľa možnosti v ten istý
deň, v ktorý vykonávame skutok obdarený úplnými odpust-
kami); k novému získaniu úplných odpustkov je potrebné
znova pristúpiť k svätému prijímaniu,
4. pomodliť sa niečo na úmysel Svätého Otca (stačí raz Otče-
náš a Zdravas], podľa možnosti v ten istý deň, kedy vyko-
náme skutok, obdarený úplnými odpustkami.

b) Úplné odpustky môže získať len ten, kto ľutuje všetky (aj
všedné) hriechy a je rozhodnutý chrániť sa v budúcnosti
všetkých (i všedných) hriechov, slovom len ten, kto ne-
lipne ani k všednému hriechu.



383. Kedy sú odpustky čiastočné?
Odpustky sú čiastočné vtedy, keď nám Cirkev odpúšťa
len čiastku tých dočasných trestov, ktoré sme za spácha-
né hriechy zaslúžili a ktoré nám pri spovedi neboli od-
pustené.

a) Získaním čiastočných odpustkov sa nám dočasné tresty od-
púšťajú vo väčšej alebo menšej miere podľa toho, aká je naša
láska k Bohu a naša horlivosť pri konaní skutku, ktorý Cir-
kev obdarila čiastočnými odpustkami. Každým dobrým skut-
kom si získavam čiastočné odpustenie dočasných trestov od
B o h a : tým väčšie, čím je moja láska k Bohu väčšia a čím
horlivejšie konám ten dobrý skutok. Čiastočnými odpustkami
nám C i r k e v odpúšťa ešte toľko z dočasných trestov,
koľko nám odpustil Boh, keď sme dotyčný dobrý skutok vy-
konali.
b) Čiastočné odpustky môžeme získať aj viac razy cez deň.


384. Či môžeme získať odpustky aj pre duše v očistci?
Odpustky môžeme získať aj pre duše v očistci.

a) Všetky odpustky, ktoré získame, môžeme venovať dušiam
v očistci okrem tých, o ktorých Cirkev výslovne ustanovila
ináč.
b) Niektoré odpustky môžeme získať len dušiam v očistci.


Výňatok z Katalógu odpustkov (Apoštolská administratúra v Tr-
nave, č. 2695/1970)

1. Čiastočné odpustky môžeme získať, ak v pokornej dôvere
pozdvihneme svoju myseľ k Bohu pri plnení svojich povin-
ností a pri znášaní životných ťažkostí a pri tom prosíme Pána
aspoň v duchu alebo nejakým povzdychom.
2. Čiastočné odpustky môžeme získať, ak vedení duchom viery
a milosrdenstva, obetujeme niečo zo svojho tým, čo trpia
núdzu.
3. Čiastočné odpustky môžeme získať, ak sa v duchu kajúcnosti
zriekame niečoho, čo je dovolené a príjemné.
4. Kto nábožne navštívi najsvätejšiu Sviatosť, môže získať čiast-
točné odpustky. Kto sa najsvätejšej Sviatosti klania aspoň
pol hodiny, môže získať úplné odpustky.
5. Kto číta Písmo sväté s úctou k slovu božiemu a na spôsob
duchovného čítania, môže získať čiastočné odpustky. Kto tak
koná aspoň pol hodiny, môže získať úplné odpustky.
6. Kto koná pobožnosť Krížovej cesty pred riadne zriadenými
stanicami, môže získať úplné odpustky.
7. Úplné odpustky môže získať, kto sa v kostole, vo verejnej
kaplnke alebo v rodine pomodlí aspoň päť desiatkov ružen-
ca bez prerušenia.
8. Každý piatok v pôstnej dobe môže získať úplné odpustky, kto
sa pred obrazom Ukrižovaného (rozumie sa aj socha) pomod-
lí po svätom prijímaní modlitbu: "Hľa, pred pohľadom tvo-
jim..." V iné dni môže získať čiastočné odpustky.
9. Na Veľký piatok môže získať úplné odpustky kto sa pri li-
turgických obradoch zúčastní na uctievaní svätého Kríža a
ho pobozká.
10. Pri slávení veľkonočnej vigílie a vo výročitý deň svojho krstu
môže získať úplné odpustky, kto si obnoví krstné sľuby.
11. Od 1. do) 8. novembra môže denne raz získať úplné odpustky,
ale len pre duše v očistci, kto navštívi cintorín a tam sa
pomodlí za zosnulých. V iné dni môže získať čiastočné od-
pustky.
12. V deň Dušičiek 2. XI. môže získať úplné odpustky, ale len
pre duše v očistci a len raz, kto navštívi kostol a pomodlí sa
niečo za duše v očistci, okrem toho Otčenáš a Verím v Boha.
13. Za návštevu farského kostola možno získať úplné odpustky
dva razy v roku: v deň patróna kostola a 2. VIII. (na Por-
ciunkulu), ak sa návštevník pomodlí Otčenáš a Verím v Boha.
14. Kto s nábožnou úctou prechováva kríž alebo ruženec alebo
škapuliar alebo medailu, môže získať čiastočné odpustky,
kedykoľvek týmto predmetom prejaví nejakú vonkajšiu úctu,
ak sú tieto predmety požehnané kňazom; ak sú požehnané
pápežom alebo biskupom, môže dotyčný získať aj úplné od-
pustky 29. VI., ak sa pomodlí Verím v Boha.

15. V hodine smrti môže získať úplné odpustky každý veriaci,
ktorý sa v živote pravidelne modlieval. Môže ich získať aj
vtedy, keď v ten deň už získal úplné odpustky iným spô-
sobom.
16. Kto nábožne príjme pápežské požehnanie "Urbi et Orbi", hoci
aj prostredníctvom televízie alebo rozhlasu, môže získať
úplné odpustky. Toto neplatí o požehnaní, reprodukovanom
z filmu a zo zvukového záznamu.
17. Kto pozorne a nábožne vypočuje kázeň, môže získať číastoč-
né odpustky. Kto vypočuje sériu kázní pri misiách alebo
duševných cvičeniach, môže získať úplné odpustky, ak je
prítomný na ich slávnostnom zakončení.
18. Kto pristupuje prvý raz k svätému prijímaniu a všetci, ktorí
sú prítomní na tejto slávnosti, môžu získať úplné odpustky.
19. Kto sa nábožne zúčastní na prvej omši novokňaza, môže
získať úplné odpustky.

Sú aj iné možnosti získať odpustky.
Treba zdôrazniť, že k získaniu odpustkov je okrem uvede-
ných úkonov potrebné splniť aj všeobecné podmienky, uve-
dené v odpovedi na otázku č. 380., a ak ide o získanie úpl-
ných odpustkov treba splniť aj podmienky, uvedené
v poznámkach, pod otázkou č. 382.

Adiutricem populi christiani

17. srpna 2012 v 13:10 | Pripravil fr. Michal Krovina OP, Leo XIII

Pomocníčka kresťanského ľudu

1.Časť vybraných častí encykliky pápeža Leva XIII. O posvätnom ruženci z roku 1895.
Našim ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom a iným ordinárom v pokoji a spoločenstve so Svätým stolcom.

Je oprávnené vzdávať úctu a so stále väčšou dôverou a vrúcnosťou sa obracať k veľmi súcitnej a mocnej Pomocníčke kresťanského ľudu, Svätej Panne, Božej Matke. Hojné požehnania, ktoré prostredníctvom nej plynú na celý svet, pre spoločné dobro všetkých ľudí, sú stálymi podnetmi vzývať ju a vzdávať jej úctu.

Katolícka oddanosť Panne Márii

Na túto veľkú priazeň katolíci nezabudli odpovedať nežnou a vďačnou oddanosťou sŕdc, pretože ak vôbec bola niekedy oddanosť a láska k Blahoslavenej Panne taká živá, je tomu tak v dnešných dňoch i napriek tomu, že je to obdobie, ktoré je pre náboženstvo veľmi ťažké. Najjasnejším dôkazom tejto živej oddanosti k Blahoslavenej Panne sú ružencové bratstvá, ktoré sa všade obnovujú a ktorých počet sa pod jej patronátom ešte znásobil. Na jej počesť boli postavené veľkolepé chrámy, veľké množstvo zbožných duší putovalo k uctievaným svätyniam, na jej počesť a oslavu sa usporadúvali kongresy, i iné podobné aktivity, ktoré sami o sebe sú chvályhodné a sú dobrou predzvesťou pre budúcnosť.

Rozšírená úcta k ružencu

Zvláštnu pozornosť si zaslúži a pre nás je veľkým potešením pripomenúť, že zo všetkých foriem úcty k Blahoslavenej Panne, ako vynikajúci spôsob modlitby sa najviac rozšíril Máriin ruženec, ktorý získal veľkú úctu a popularitu.

Je príjemné zopakovať, že pre nás je to zdroj veľkej radosti. Keďže sme veľkú časť našich aktivít venovali tomu, aby sme podporili úctu k ružencu, môžeme povedať, že Kráľovná neba nám skutočne s veľkou láskavosťou pomáhala, keď sme sa k nej modlili. Sme presvedčení, že bude svojou pomocou pri nás i naďalej, aby nám uľahčila bremeno ťažkostí všedných dní.

Rozkvet Kristovho kráľovstva

I v snahe o šírenie Kristovho kráľovstva sa spoliehame na ruženec ako na veľmi účinnú pomoc. Pri rôznych príležitostiach sme už neraz dali najavo, že našu pozornosť v súčasnej dobe púta úmysel prinavrátiť Cirkvi národy, ktoré sa od nej oddelili. Uvedomujeme si zároveň, že pre realizáciu našich nádejí je potrebné sa veľa modliť a úpenlivo prosiť o pomoc všemohúceho Boha. Preto sme nie tak dávno odporučili, aby na slávnosť Turíc boli na tento úmysel obetované zvláštne modlitby k Duchu Svätému, čo všetci prijali s veľkým nadšením a odhodlaním.

Avšak vzhľadom na dôležitosť a závažnosť takejto úlohy a nutnosť veľkej vytrvalosti, ktorá je vždy dôležitá, ak sa chceme dopracovať ku akejkoľvek cnosti, je potrebné si znovu pripomenúť slová apoštola Pavla: "Buďte vytrvalí v modlitbe"(Kol 4,2).

Je to veľmi dôležitá rada i z toho dôvodu, že najlepším podnetom vytrvať naďalej v modlitbe, je dobrý začiatok každého podujatia.

Nič nemôže byť preto osožnejšie pre náš zámer, ako to, aby blížiaci sa mesiac október bol pre vás a váš ľud, spolu s nami, mesiacom zbožnej a vytrvalej modlitby k Božej Matke, prostredníctvom jej ruženca a iných obvyklých pobožností. Chceme zveriť naše zámery a úsilie pod jej ochranu a máme tak veľkú nádej, že sa uskutočnia.

Ježiš zveril Máriu svojej Cirkvi

Tajomstvo nesmiernej Kristovej lásky k nám sa ukázalo v žiarivom lesku tým, že zomierajúci Spasiteľ zveril svoju Matku Jánovi, svojmu učeníkovi, v pamätnom testamente: "Hľa, tvoj syn". Takto i v osobe Jána, ako Cirkev vždy učí, Kristus myslí na celé ľudské pokolenie a v prvom rade na tých, ktorí sú s ním spojení s vierou. V tomto zmysle sv. Anzelm z Canterbury hovorí: "Aká hodnosť, ó, Panna, môže byť väčšia, než tá, byť Matkou toho, ktorý nám je Otcom a Bratom".

Mária prijala svojím šľachetným srdcom túto zodpovednú a náročnú úlohu, ktorej sa zasvätila už vo večeradle. S veľkou starostlivosťou sa starala o prvých kresťanov, vzorom svojej svätosti, svojimi spoľahlivými radami, láskavou útechou a účinnosťou svojich modlitieb. Prejavila sa naozaj ako Matka Cirkvi, ako Učiteľka, ktorá okrem toho navyše aj apoštolom zverila nie malú časť Božích tajomstiev, ktoré uchovávala vo svojom srdci.

Odo dňa keď bola vzatá do neba a je po boku svojho Syna, ona, ktorá bola tak úzko spojená s tajomstvom našej spásy, bedlí nad Cirkvou a ako naša Matka má osobný záujem na spáse každého z nás.

Mária pomocníčka kresťanov

Je teda iste správne, že ak sa kresťanské duše obracajú k Márii o pomoc, s dôverou zdieľajú s ňou svoju budúcnosť i minulé úspechy, svoje trápenia a radosti, odovzdávajúc seba samých, ako deti, pod jej ochranu ako k dobrotivej matke. Je správne aj to, že každý národ a taktiež každá liturgia bez výnimky velebí jej slávu.

Mária a naša viera

Keďže viera je základom a žriedlom všetkých Božích milostí, darov, ktorými je človek vo svojej ľudskej prirodzenosti pozdvihovaný a dostáva dary potrebné pre večný život, máme právo uznať skrytý vplyv Márie pri získavaní týchto darov viery a jej prospešnú záštitu, veď ona priniesla na svet "pôvodcu a zavŕšiteľa viery" (Heb 12,2).

Môžeme povedať, že aj vďaka jej pomoci sa múdrosť a učenie evanjelia rýchlo rozšírili ku všetkým národom sveta i napriek veľkým ťažkostiam a krutému prenasledovaniu a priniesli rozmer spravodlivosti a pokoja. To podnietilo dušu sv. Cyrila z Alexandrie k nasledovnej modlitbe:

"Aj tvojim prostredníctvom ohlasovali apoštoli spásu národom a aj tvojim prostredníctvom si kríž všade vážia a uctievajú. Skrze teba boli démoni rozdrvení a ľudstvo bolo povolané späť do neba. Tvojim prostredníctvom každý, vo viere zmätený a pomýlený, alebo ten, kto sa dostal do zajatia modlárstva, bol privedený k tomu, aby poznal pravdu. Prostredníctvom teba dostali veriaci svätý krst a pomocou Cirkvi sú privádzaní k spáse".

Bol to nepoľavujúci záujem Márie dbať o to, aby katolícka viera ostala neporušená a aby prosperovala. Existujú mnohé dôkazy o jej starostlivosti, ktoré sa prejavujú z času na čas aj zázračným spôsobom. V období a na miestach, v ktorých, žiaľ, viera Cirkvi ochabovala, alebo ju ničila heréza, naša dobrotivá Matka vo svojej láskavosti bola vždy pripravená pomáhať a utešovať.

Pod vplyvom ušľachtilosti, pokory a svätosti Márie povstali mnohí veľkí muži, vynikajúci svojou zbožnosťou a apoštolským duchom, aby odrazili útoky zlomyseľných protivníkov a privádzali duše späť na cestu zbožného kresťanského života, zapaľujúc ich láskou pre Božie veci. Jedným z takýchto mužov, ktorý sa na túto úlohu odhodlal a splnil ju, vložiac všetku dôveru do ruženca Panny Márie, bol sv. Dominik Guzmán.

Sídlo múdrosti

Nikto neurobí chybu, keď poukáže na to, že veľkú časť zásluh ctihodných bratov a učencov Cirkvi, ktorí strávili celý svoj život v obrane Cirkvi a objasňovaní katolíckej viery, treba pripísať Panne Márii, Božej Matke. Jej prostredníctvom sa zo sídla Božej múdrosti šíril prúd požehnaní a milostí pre veriacich.

Preto Cirkev a starobylí cirkevní otcovia Máriu velebili mnohými krásnymi vyjadreniami: "Buď pozdravená, pevná opora základov viery, neochvejná opora Cirkvi" (z gréckeho hymnu), alebo: "Buď pozdravená ty, ktorej prostredníctvom sme boli prijatí za členov jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi" (sv. Ján Damascénsky).

"Zdravas, ty studnica, ktorá si Božím plánom vytryskla, ty, ktorej rieka nebeskej múdrosti prúdi vo vlnách čistej a nepoškvrnenej viery, ktorá zaháňa na útek bludy" (sv. German Carihradský), alebo: "Raduj sa, pretože tvojím prostredníctvom boli zničené herézy vo svete" (z ofícia Blahoslavenej P. Márie).

Matka národov

Jedinečná úloha, ktorú Panna Mária zohráva v Katolíckej cirkvi, ukazuje jasne plán, ktorý Boh pre ňu pripravil. To by malo naplniť srdcia všetkých dobrých ľudí pevnou nádejou a vierou, že dosiahnu to, po čom spoločne všetci túžia. Dôveruj Márii a pros ju o pomoc!

Je naším zbožným želaním, aby to isté vyznanie viery zjednotilo kresťanské národy v pokoji a harmónii, aby toto puto dokonalej lásky získavalo srdcia svojím objatím a aby Mária svojou účinnou pomocou prijala toto želanie za svoje vlastné.
Keď si uvedomíme, že jej jediný Syn sa naliehavo modlil k nebeskému Otcovi za väčšiu jednotu medzi národmi, ktoré krstom povolal k dedičstvu spásy, získanej za takú veľkú cenu, nebude z toho istého dôvodu chcieť, aby všetci v jeho obdivuhodnom svetle usilovali svorne o jednotu?

A nebude to i jej prianie a túžba, ako Matky všetkých kresťanov, aby svojou láskavosťou a starostlivosťou utešovala Kristovu nevestu Cirkev a napomáhala k jednote všetkých kresťanov?

Milované puto kresťanstva

Predstava, že naplnenie týchto nádejí by nemuselo trvať príliš dlho a mohlo by sa stať skutočnosťou, je vidieť v presvedčení a dôvere, ktorá nadchýna zbožné srdcia veriacich. Tým spojivom, ktoré je požehnaním a zjednocuje, je Mária, ktorá dodáva silu svojou láskavosťou všetkým, ktorí milujú Krista bez ohľadu na to, kde sú, posmeľujúc ich k tomu, aby vytvorili spoločenstvo bratov podrobujúcich sa poslušnosti zástupcovi Krista na zemi, rímskemu pápežovi, ich spoločnému otcovi.

Mimovoľne z tradície Cirkvi spomíname na žiarivé príklady jednoty a lásky, myslíme na pamätný veľký Koncil v Efeze, na jednotu viery, ktorá spájala v tých časoch Východ so Západom. Prejavilo sa to na samotnom koncile jedinečnou presvedčivosťou a svetlom, ktoré radostne zažiarilo, keď otcovia potvrdili dogmu, že Blahoslavená Panna je Božou Matkou. Správy o celom priebehu koncilu sa z tých miest šírili všade a zaplnili celý kresťanský svet všeobecnou radosťou.
Pripravil fr. Michal Krovina OP, časopis Ruženec 8/2012

Bartolomeo Longo - Ruženec: Diablova Porážka

11. srpna 2012 v 20:37 | Fr. Ezra Sullivan Preklad: Miroslav Čonka
26. októbra 1980, v deň blahorečenia Bartolomea Longa, pápež Ján Pavol II., ho nazval "Mužom Panny Márie"; neskôr ho nazval "pravým apoštolom ruženca" a "laikom, ktorý žil svoju oddanosť cirkvi naplno". Pápež Ján Pavol II aj vedel o čom hovorí - jeho vlastná mariánska spiritualita bola hlboko ovplyvnená tým, čo ešte ako mladík zozbieral o Bartolomeovom živote a práci.


Kto však bol tento muž, ktorý tak hlboko ovplyvnil najväčšieho pápeža 20. storočia a ktorý natrvalo ovplyvnil aj spôsob, akým katolíci uctievajú Máriu? Nanešťastie v anglicky hovoriacich krajinách je mnohým neznámy. Jeho meno je blahoslavený Bartolomeo Longo. Väčšina ľudí, ktorí poznajú Bartolomea, sa o ňom dopočuli z poznámok, o ktorých sa zmienil Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste o ruženci - lenže tento pozoruhodný muž si zaslúži oveľa viac ako len týchto zopár základných riadkov. Sviatok má 6. októbra a toto je jeho príbeh:

Od roku 1860, v dobe, keď Bartolomeo žil, Neapolská cirkev zažívala duchovnú krízu. Nevera, revolta a okultizmus boli rozšírené a silno vplývali na duše veriacich, predovšetkým však vysokoškolákov. Mnohí z nich zapredali teológiu svätých za filozofiu ateistov, na uliciach demonštrovali proti pápežovi, - a čo je asi najhoršie zo všetkého - fušovali do čarodejníctva a radili sa so známymi Neapolskými médiami.

S pomedzi nezvládnuteľných študentov v Neapole, jeden vynikal v hĺbke svojej skazenosti ponad ich všetkých. Ako mladík sa Bartolomeo nielen, že zúčastňoval na demonštráciách proti katolíckej cirkvi, vehementne kázal a vystupoval proti viere, vyhľadával so svojimi priateľmi psychické média - zašiel ešte oveľa ďalej a stal sa satanistickým kňazom. Neskôr Bartolomeo opisuje, ako v rámci obradov jeho rúhavého "vysvätenia", prisľúbil svoju dušu duchovnému vodcovi, démonovi, ktorý otriasal stenami a prejavoval sa rúhavými výkrikmi.

Viac než rok, žil Bartolomeo pod vplyvom démona, vykonával obrady, ktoré boli výsmechom cirkevných sviatostí. Napokon však Bartolomeove zážitky ako Satanovho kňaza sa stali neznesiteľnými, pretože z múk, ktoré mu démon pôsobil, by sa onedlho zbláznil. Jeho rodina to však nedopustila. Skrze ich pomoc hľadal útočisko vo sviatosti spovedi.
Bartolomeo bol prepojený na jedného Dominikánskeho mnícha, ktorý ho viedol k láske k Bohu skrze oddanosť k ružencu. Čoskoro na to sa Bartolomeo stal Dominikánskym terciárom a prijal meno "Rosario". V tom čase navštívil seansu a vo svojom nadšení pozdvihol ruženec do vzduchu, pričom vyhlásil: "Vzdávam sa špiritizmu, pretože to nie je nič inšie, ako len blúdisko chýb a klamstiev". Taktiež spoznal niekoľkých svätých Františkánov, s ktorými dva roky pomáhal chudobným a nevyliečiteľne chorým. Počas konania týchto dobrých skutkov, však vykonával aj svoju právnickú prax, ktorá ho zaviedla do neďalekej dedinky Pompejí.

Aj keď Bartolomeo do Pompejí prišiel ako právnik, odchádzal z nich ako apoštol. Ako neskôr Bartolomeo vylíčil, bol šokovaný tamojším úpadkom viery u ľudí. Napísal: "Ich náboženstvo bolo zmesou povier a obľúbených ľudových tradícií, než skutočným a pravým Božím kultom. Pre každú svoju potrebu, dokonca aj tú najzákladnejšiu, boli ochotní ísť za bosorkami a čarodejnicami, len aby ich dosiahli čarami a mágiou. Prostredníctvom rozhovorov s obyvateľstvom rozpoznal ich vážny nedostatok v katechéze. Keď sa opýtal jedného muža, či je len jeden Boh, odpovedal mu: " Spomínam si, že keď som bol dieťa, ľudia mi vraveli, že sú traja. Dnes, už po toľkých rokoch ani neviem, či jeden z nich mŕtvy a ten druhý sa oženil.

Bolo to niekedy v tom čase, keď Bartolomeo bol sužovaný iným pokušením: zúfalstvom. Myšlienky na jeho hriešnu minulosť ho premáhali až natoľko, že premýšľal o samovražde. Keď sa ocitol už na samom okraji, že si vezme život, prišla k nemu inšpirácia od Boha. Bola to myšlienka, ktorá nezmenila len jeho život, život ľudí v Neapolskej diecéze, ale životy miliónov ľudí na celom svete: "Ten, kto bude šíriť modlitbu ruženca, bude spasený." Padnúc na kolená, Bartolomeo urobil túto prísahu Blahoslavenej Panne Márii: " Neopustím túto zem, pokým nerozšírim tvoj ruženec." V tej chvíli, ako neskôr spomína, zaznel malý zvon farského kostola, zvolávajúc ľudí na modlitbu Anjel Pána. Túto udalosť bral ako potvrdenie svojho rozhodnutia.

Odvtedy bol Bartolomeov život zasvätený učeniu iných o Márii, jej chvále a spraviť ju milovanou medzi veriacimi. Jeho prístup k apoštolátu mal veľa odlišných aspektov. Pre katechézu napísal množstvo kníh a brožúrok, a dával prednášky o tajomstvách Kristovho života a oddanosti Blahoslavenej Panne Márii. Apelovaním na ľudskú lásku ku kráse, získal obraz Panny Márie Ružencovej, cez ktorý v tom čase bolo vykonaných množstvo zázrakov. V praktickej oblasti Bartolomeo založil množstvo charitatívnych inštitúcií v Pompejách, vrátane sirotinca, obchodnej školy a kongregácie sestier, ktoré tam zamestnal. Postavil toľko budov, že tento komplex sa stal známym ako Máriino mesto.

Keď Bartolomeo umieral v roku 1926, jeho posteľ bola obklopená sirotami, s ktorými pracoval a veľkou láskou vychovával. Spoločne sa modlili milovaný ruženec a keď skončili, posledným dychom ktorý mu ostal povedal: "Mojou jedinou túžbou je uvidieť Máriu, ktorá ma zachráni a zachráni ma z pazúrov Satana."

Vďaka neúnavnému Bartolomeovmu úsiliu, boli okultné praktiky prakticky odstránené v okolí Neapola, začalo svetové Mariánske hnutie a kostol, ktorý bol niekedy navštevovaný 100 starých ľudí sa stal bazilikou, ktorá dnes je navštevovaná každý deň okolo 10 000 ľuďmi.

Bartolomeova spiritualita zameraná na Máriu a ruženec bola taká vplyná, že už za jeho dní ho podporovali pápeži ako Blahoslavený Pius IX., Svätý Pius X., a Leo XII. Posledný z nich sa nazýva aj Pápež Ruženca. Ani po Bartolomeovej smrti neubúda jeho vplyv v najvyšších cirkevných kruhoch. Je to aj vďaka široko rozšírenému a známemu hnutiu, ktoré začal Bartolomeo a vďaka ktorému Pius XII. spravil neomylné vyhlásenie viery o Nanebovzatí Panny Márie. Aj v našej dobe, pokračuje Bartolomeo v inšpirácii Cirkvi.

Brat Ezra Sullivan, O.P. dominikánsky mníh vo formáciii na kňazstvo v Dominikánskom Študijnom Dome vo Washingtone D.C.
Preklad z anglického originálu: Miroslav Čonka

Sila výbuchu atómovej a vodíkovej bomby

10. srpna 2012 v 20:09 | Miroslav Čonka |  Videá



Pripravil som video, v ktorom je ukázaná sila a hrozivosť výbuchu vodíkovej a atómovej bomby. Na druhej strane aj vražedná krása takejto explózie. Dúfajme, že nedôjde k použitiu tejto sily viac na ľuďoch. Kliknutím na obrázok sa dostanete k videu.

Zjv 18,8-10 Preto jedného dňa prídu jeho rany, smrť i smútok a hlad a ohňom bude spálený. Lebo mocný je Pán Boh, ktorý ho odsúdil." I budú nad ním plakať a nariekať králi zeme, ktorí s ním smilnili a hýrili, keď uzrú dym z jeho požiaru. Zastanú si obďaleč od hrôzy nad jeho útrapami a budú volať: "Beda, beda, ty veľké mesto Babylon, mesto také mocné, lebo v jedinú hodinu prišiel na teba súd!"

Gn 19,24-25;28 A Pán dal padať na Sodomu a Gomoru síru a oheň z neba od Pána a zničil tie mestá i celé okolie Jordánu so všetkými obyvateľmi mesta a so všetkým poľným rastlinstvom. Keď sa pozrel na Sodomu a Gomoru a na celú okolitú krajinu, videl vystupovať zo zeme dym ako dym z pece.

Páter Hilár Jozef Štefúrik - Obnova Dominikánskej rehole na Slovensku v 70. A 80.rokoch 20.storočia

8. srpna 2012 v 15:35 | rádio Lumen |  Audio relácie a knihy


Pre vypočutie rozhovoru, kliknite na obrázok. Následne vás to presmeruje na stránku, kde si rozhovor môžete vypočuť. Záznam z relácie História a my je zostrihaný.

Katechéza Benedikta XVI.: Sv. Dominik a jeho prínos k obnove Cirkvi v stredoveku

8. srpna 2012 v 11:54 | Preložil: Martin Kramara |  Kázne
Drahí bratia a sestry,

minulý týždeň som hovoril o žiarivej postave svätého Františka z Assisi; dnes by som vám chcel porozprávať o inom svätcovi, ktorý v tom istom období dôležitým spôsobom prispel k obnove Cirkvi daných čias. Ide o svätého Dominika, zakladateľa Rádu kazateľov, ktorí sú známi ako bratia dominikáni.

Jeho nasledovník vo vedení rádu, blahoslavený Giordano zo Saska nám ponúka ucelený obraz svätého Dominika v texte jednej známej modlitby: "Zapálený nadšením pre Boha a výnimočným zanietením, pre tvoju bezhraničnú lásku a horlivosť mocného ducha, sľubom večnej chudoby si sa celý zasvätil apoštolskej poslušnosti a evanjeliovému kázaniu." Je tu zdôraznená jedna dôležitá črta Dominikovho svedectva: vždy hovoril s Bohom a o Bohu. V živote svätých láska k Bohu a k blížnemu kráčajú spoločne so snahou hľadať Božiu slávu a zachraňovať duše.

Dominik sa narodil v Španielsku v Caleruege, okolo roku 1170. Pochádzal zo šľachtickej rodiny starého Kastílska a podporovaný svojím strýkom, kňazom, prešiel formáciou istej slávnej školy v Palencii. Od počiatku vynikal v štúdiu Svätého písma a v láske k chudobným - až do tej miery, že predal svoje knihy, ktoré v tých časoch predstavovali majetok veľkej hodnoty, aby z utŕžených peňazí pomohol obetiam biedy.

Po kňazskej vysviacke ho zvolili za kanonika katedrálnej kapituly v Osme - v diecéze, z ktorej pochádzal. I keď toto menovanie mohlo preňho znamenať istú prestíž v Cirkvi a v spoločnosti, nepokladal ho za osobné privilégium, ani za začiatok vynikajúcej cirkevnej kariéry, ale za službu, ktorú chcel konať s odovzdanosťou a pokorou. Nie je pokušenie kariéry a moci práve tým pokušením, voči ktorému nie sú imúnni ani tí, ktorí majú viesť a riadiť Cirkev? Pred mesiacom som počas vysviacky niekoľkých biskupov pripomenul: "Nehľadáme moc, prestíž, uznanie. Vieme, ako záležitosti občianskej spoločnosti a neraz aj Cirkvi trpia kvôli tomu, že tí, ktorým bola zverená zodpovednosť, pracujú sami pre seba a nie pre spoločenstvo." (Homília z 12. septembra 2009).

Diego, biskup z Osmy, opravdivý a starostlivý pastier, si čoskoro všimol duchovné kvality Dominika a rozhodol sa vziať ho za svojho spolupracovníka. Spoločne cestovali na sever Európy, kde plnili diplomatické poslania, ktoré im zveril kastílsky kráľ. Na cestách si Dominik uvedomil dve veľké výzvy, ktoré stáli pred Cirkvou tých čias: existenciu národov, ktoré ešte neboli evanjelizované - najmä na severných hraniciach európskeho kontinentu - a náboženský rozkol, ktorý oslaboval kresťanský život na juhu Francúzska, kde činnosť niektorých heretických skupín spôsobovala nepokoje a vzďaľovanie sa od právd viery. Misionárska činnosť u tých, ktorí ešte nepoznali svetlo evanjelia a dielo novej evanjelizácie kresťanských spoločenstiev sa tak stali apoštolskými cieľmi, ktoré sa Dominik rozhodol nasledovať. Pápež, ktorého biskup Diego a Dominik prišli prosiť o radu, požiadal Dominika, aby sa venoval kázaniu albigéncom, skupine heretikov, ktorí hlásali dualistický koncept sveta, teda že existujú dvaja rovnako mocní stvoritelia: Dobro a Zlo. Táto skupina opovrhovala matériou ako vecou, ktorá pochádza zo zlého princípu a odmietala tiež manželstvo, ba dokonca popierala aj Kristovo vtelenie a sviatosti, v ktorých sa nás Pán "dotýka" prostredníctvom matérie - a napokon neprijímala ani telesné vzkriesenie. Albigénci si veľmi ctili chudobný a prísny život - v tomto zmysle boli príkladní - a kritizovali bohatstvo kléru svojich čias. Dominik prijal s nadšením zverenú úlohu a uskutočňoval ju práve prostredníctvom príkladu svojho chudobného a prísneho života, hlásaním evanjelia a verejnými debatami. Úlohe hlásania Dobrej zvesti zasvätil celý svoj život. Jeho duchovní synovia neskôr uskutočnili aj ďalšie Dominikove sny: misiu ad gentes, teda u tých, ktorí ešte nepoznali Ježiša a misiu u tých, čo žili v mestách, predovšetkým v tých univerzitných, kde sa nové intelektuálne tendencie stávali výzvou pre vzdelaných veriacich.

Tento veľký svätec nám pripomína, že v srdci Cirkvi musí vždy horieť misijný oheň, ktorý nás neustále povzbudzuje uskutočňovať prvotné ohlasovanie evanjelia, a tam, kde je to nutné, robiť aj novú evanjelizáciu. Práve Kristus je tým vzácnym darom, ktorý ľudia všetkých čias a všetkých miest na zemi majú právo poznať a milovať. Je potešiteľné vidieť aj v Cirkvi dnešných dní mnohých pastierov a laických veriacich, členov starých rehoľných rádov i nových cirkevných hnutí - ktorí žijú svoj život s týmto najvyšším ideálom: ohlasovať a vydávať svedectvo o evanjeliu!

K Dominikovi Guzmánovi sa neskôr pripojili mnohí ďalší, ktorých priťahovali rovnaké túžby. Takto postupne - od prvého založenia v Tolose - vznikol Rád kazateľov. Dominik v plnej poslušnosti pápežom tej doby - Inoncentovi III. a Honóriovi III. - použil staroveké rehoľné predpisy svätého Augustína a prispôsobil ich potrebám apoštolského života, ktoré vyžadovali, aby sa on i jeho bratia premiestňovali z jednej oblasti do druhej a potom sa mohli vrátiť do svojich kláštorov, miest štúdia, modlitby a spoločného života. Osobitným spôsobom Dominik zdôrazňoval dve hodnoty, ktoré pokladal za celkom nevyhnutné pre evanjelizačnú misiu: spoločný život v chudobe a štúdium.

Dominik a jeho Bratia kazatelia sa prezentovali ako žobráci, teda bez veľkých majetkov a pozemkov, o ktoré by sa bolo treba starať. Tento prvok im umožňoval venovať sa viac štúdiu a hlásaniu na rôznych miestach a bol konkrétnym svedectvom pre ľudí. Vnútorný systém riadenia kláštorov a celej dominikánskej provincie bol štruktúrovaný na spôsob kapitúl, ktoré si volili svojich predstavených a tých potom potvrdzovali vyšší predstavení; bola to organizácia, ktorá dávala do popredia bratský život a spoluzodpovednosť všetkých členov spoločenstva a vyžadovala pevné osobné presvedčenie. Tento systém sa zrodil práve preto, že dominikáni, ako hlásatelia Božej pravdy, museli byť vzorom toho, čo hovorili. Pravda študovaná a zdieľaná v láske s bratmi je najhlbším základom radosti. Blahoslavený Giordano zo Saska hovorí o svätom Dominikovi: "Prijímal každého človeka do veľkého náručia lásky, a keďže všetkých miloval, všetci milovali jeho. Za zákon si zvolil tešiť sa s tešiacimi a plakať s plačúcimi". (Libellus de principiis Ordinis Praedicatorum autore Iordano de Saxonia, ed. H.C. Scheeben, /Monumenta Historica Sancti Patris Nostri Dominici, Romae 1935/).

Na druhom mieste Dominik - a to bolo odvážne gesto - chcel, aby jeho nasledovníci získali dobrú teologickú formáciu: neváhal ich preto posielať na univerzity svojich čias, aj keď mnohí cirkevní pastieri sa na tieto kultúrne inštitúcie pozerali skôr s nedôverou. Pravidlá Rádu kazateľov prikladajú veľkú dôležitosť štúdiu ako príprave na apoštolát. Dominik chcel, aby sa mu jeho bratia venovali naplno, s náležitou snaživosťou a zbožnosťou; malo to byť štúdium založené na duchu každého teologického poznania, teda na Svätom písme, berúc do úvahy otázky kladené rozumom. Kultúrny rozvoj núti všetkých, ktorí sa na rozličných úrovniach venujú službe Slova, aby boli náležite pripravení. Pripomínam preto každému, pastierom i laikom, aby rozvíjali túto "kultúrnu dimenziu" viery, aby krása kresťanskej pravdy mohla byť lepšie chápaná a viera skutočne posilňovaná, udržiavaná, a aj chránená. V tomto Roku kňazov pozývam seminaristov a kňazov, aby si ctili duchovnú hodnotu štúdia. Kvalita kňazskej služby závisí aj od nadšenia, s ktorým sa kňaz venuje štúdiu zjavených právd.

Dominik, ktorý chcel založiť rehoľný rád kazateľov-teológov, nám pripomína, že teológia má duchovný aj pastorálny rozmer, že obohacuje ducha i život. Kňazi, zasvätené osoby, i všetci veriaci, môžu nájsť hlbokú "vnútornú radosť" v kontemplovaní krásy pravdy, ktorá pochádza od Boha, pravdy vždy aktuálnej a stále živej. Motto Bratov kazateľov - contemplata aliis tradere - nám pomáha odhaliť pastoračný zápal pre kontemplatívne štúdium pravdy, vychádzajúci z potreby komunikovať druhým ovocie vlastnej kontemplácie.

Keď Dominik v roku 1221 zomrel v Bologni, v meste, ktoré si ho zvolilo za patróna, jeho dielo už dosahovalo veľké úspechy. Rád kazateľov sa s podporou Svätej stolice rozšíril do mnohých krajín Európy a stal sa požehnaním pre celú Cirkev. Dominik bol vyhlásený za svätého v roku 1234 a práve svojou svätosťou nám ukazuje dva prostriedky, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby apoštolské dielo dosiahlo úspech. Je to predovšetkým oddanosť Panne Márii, ktorú vždy s nehou rozvíjal a ktorú zanechal ako vzácne dedičstvo svojim duchovným synom, ktorí mali v cirkevných dejinách veľkú zásluhu na šírení modlitby ruženca, modlitby tak vzácnej kresťanskému ľudu a tak bohatej na evanjeliové hodnoty: je to opravdivá škola viery a zbožnosti. Na druhom mieste Dominik, ktorý sa staral o viaceré ženské kláštory vo Francúzsku a v Ríme, neochvejne veril v silu modlitby za úspech apoštolskej práce. Len v nebi pochopíme ako modlitba klauzúrnych sestier účinne sprevádzala apoštolské diela! Každej z nich chcem vyjadriť svoju vrúcnu vďaku.

Drahí bratia a sestry, život svätého Dominika Guzmána nech nás všetkých povzbudí k tomu, aby sme boli horliví v modlitbách, odvážni v prežívaní viery a hlboko zamilovaní do Ježiša Krista. Na jeho príhovor prosme Boha, aby vždy obohacoval Cirkev skutočnými hlásateľmi evanjelia.