Září 2013

Očakávať nečakané: Ako sa vyrovnať s neplánovaným tehotenstvom?

29. září 2013 v 21:54 | Myndee Corkern |  Život

Je to môj slovenský preklad zo stránky: http://www.neworleansmomsblog.com/author/myndee/

Ticho zavládlo v miestnosti. Sedeli sme a čakali v údive. Lekárka, ktorá odrodila mojhô predošlého syna, dorazila, aby mi spravila ultrazvuk. Behom niekoľkých sekúnd to našla. Maličký fliačik na monitore. Maličký fliačik, ktorý zamáva celým našim svetom.

"Vyzerá to tak, že ste v piatom či v polovici šiesteho týždňa," povedala. "Pozrite sa, vaše vnútromaternicové teliesko je stále na mieste." Ťažko sme si to pripúšťali, už len tie ultrazvukové snímky. Boli sme v šoku a neverili tomu.
Počas nasledujúcich niekoľkých dní, sme to prehliadali a nerozprávali sa o tom. Čo by ste povedali na to, keď ste nešťastní z tých dvoch ružových liniek? Tie dve ružové linky po ktorých ste tak túžili pri vašom prvom dieťati, tie dve ružové linky pri ktorých ste prežívali extatické stavy, vás teraz pri tom druhom nechávajú skŕčených v úzkosti. Ste zhrozená možnosťou, že vám to prederaví maternicu, zhrozená možnosťou byť trikrát tehotná v priebehu štyroch rokov, a zhrozená ďalšou stratou tehotenstva.

Len pred niekoľkými hodinami, som vravela svojmu priateľovi, že mi to mešká a urobím si tehotenský test, kedže zakaždým, keď som si spravila test, následne som dostala menštruáciu. Tentoraz však nie. Tentoraz som sedela sama v kúpeľni, plakala a triasla sa, v nádeji, že ten test je chybný. Pri myšlienke to oznámiť svojmu manželovi, ktorý chcel pôvodne mať len jedno dieťa, mi prišlo zle. Možno mi však prišlo zle aj z toho, že som bola tehotná. Musím mu to povedať, hoci, keď mu to nepoviem, nebude to o nič menej skutočné.
"Spravila som si tehotenský test...a bol...pozitívny." Plakala som ako 15-násť ročná, ktorá to musí povedať mame. Len ja mám 31 a musím to povedať manželovi.

Mal obe naše deti, a jedenročný mu spal v jeho lone, takže nemohol priamo kričať ani nariekať, ale som si úplne istá, že by chcel oboje.

Čo? To myslíš vážne? Povedal potichu.

Celá som sa triasla a dokázala som len pokývať hlavou.

So zvyšnými deťmi, by mi to malo trvať dokopy 18 mesiacov, kým opäť otehotniem. Ako sa mi to len mohlo stať? Prečo práve ja zo všetkých ľudí, som musela takto dopadnúť s neplánovaným tehotenstvom? Pred tým než som porodila svoje prvé dieťa, tak som musela zájsť k odborníkovi, aby som sa mohla vôbec nahlas vyplakať. Plodná Myrtle, tak to určite nie.

Nemali sme poňatia o tom, ako si to znovu celé prejsť. Náš dom bol primalý, naše deti primladé, a s peniazmi sme ledva vystačili. Tieto ako aj iné obavy nás zamestnávali určitý čas. Boli sme do takej miery zameraní na negatíva priviesť ďalšie dieťa na svet, že sme neboli schopní sa zamerať na tie pozitívne veci, ktoré by so sebou niesli aj značnú časť viny. Vinila som sa za to, že som sa z toho netešila. Ako keby som vôbec nevedela, že koľkí ľudia by dali čokoľvek za to, aby mohli mať dieťa. Ako by som len nemohla byť za to vďačná? Spomínam si na to, ako som sedela a kolísala môjho syna, pritom som plakala a vravela mu, že ho nič a nikto na svete nenahradí, aj keď bol nadšený z toho, že bude starším bratom. Z tejto citovej horskej dráhy som nemala dobrý pocit... na druhej strane to mohlo opäť spôsobiť to tehotenstvo.
Som však veľmi vďačná mojim priateľom, ktorí ma ubezpečili o tom, že moja reakcia je úplne normálna. Pripomenuli mi, že len preto, že niektorí ľudia majú problém s počatím, nemusím ja hneď skákať od radosti, ak čelím neplánovanému tehotenstvu.

Od nevery k prijatiu

Nespomínam si na deň, keď som bola nadšená z toho, že čakám dieťa. Možno to bol ten deň, keď som spoznala pohlavie dieťaťa, alebo to bol deň, keď sme sa zhodli na mene dieťaťa. Pomaly, ale isto nahradili všetky moje starosti prijatie, strach prekonala radosť, a všetka vina sa vytratila. Hoci už prešli dva roky od doby, keď som videla tie dve ružové prúžky, stále sa cítim občas vinnou za môj postoj k tehotenstvu. Musím si pripomínať to, že bolo v poriadku sa cítiť menej nadšená, či dokonca vydesená. Bolo v poriadku mať strach. Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo oprávnené takto reagovať.

O deväť mesiacov neskôr, keď sa tento človiečik narodil som necítila nič iné ako radosť a vďačnosť za to, že je tu. Bol dokonalý.

Naše malé prekvapenie má dnes už 20 mesiacov, a nevedela by som si predstaviť život bez neho. Je veľmi zlatý, šťastný a veselý. Úplne sa zhostil svojej úlohy mladšieho brata, a má v obľube hranie, ako aj súperenie so svojimi súrodencami. Napriek tomu, že sme si mysleli, že naša rodina je kompletná s dvom deťmi, prišiel na svet Dylan, a zaplnil nám to prázdno, ktoré sme si doposiaľ neuvedomovali.